MOJE PRVÉ „MANŽELSKÉ RANDE“

            Konalo sa po pätnástich rokoch nášho manželstva. A je mi ľúto, že sme prišli tak neskoro na to, ako veľmi „manželské randenie“ potrebujeme.
            Prvé dieťatko sa nám narodilo presne na prvé výročie našej svadby. S ďalšími deťmi sa náš rodinný kruh rozšíril. Bolo ich spolu päť. Mali sme z nich veľkú radosť.
            Ale tak, ako jedna strana mince nášho spoločného života bola svetlá a krásna, druhá strana bola pochmúrna, tmavá. Na začiatku to bol iba tieň. Ten tieň však časom rástol a stal sa z neho mrak, ktorý zahaľoval aj naše svetlé dni. S manželom sme mali na seba málo času, zriedkakedy sme sa rozprávali, snívali, povzbudzovali sa, modlili. A keď, všetko sa dialo za hlučného lomozu našich detí. Zrazu ako málo zostalo z toho, čo nás kedysi priviedlo k tomu, aby sme sa vzali a založili si rodinu...
            Jedného dňa sme si už tak navzájom chýbali a tak veľmi sme potrebovali byť spolu, že sme nechali deti doma a šli sme na večeru do jedinej reštaurácie v mestečku. O domácnosť sme poprosili, aby sa postarala naša najstaršia dospievajúca dcéra. Dohodli sme sa, že domov sa vrátime tak, aby sme malé deti uložili do postele sami.
            Počas dvoch hodín prechádzania sme prešli hodný kus cesty. Rozprávali sme sa a rozprávali a rozprávali. Manžel mi prerozprával pár homílií, ktoré ho v poslednom čase zvlášť oslovili. Ja som sa mu vyžalovala, že sa cítim dosť znechutená, že som už mesiace nepočula kázeň, keďže vždy som stála v kostole vo vstupnej hale s deťmi. Rozprávali sme sa o tom, ako ďaleko sme sa dostali v duchovnej oblasti a ako chceme ako manželia pokračovať ďalej.
            V reštaurácii bolo úplné ticho a svet akýsi maličký – akoby bol iba pre nás dvoch. Po večeri sme prešli na druhú stranu uličky, dali sme si kávu a vrátili sa domov.
            Doma to všetci prežili v zdraví. Najstaršia dcéra sa k situácii postavila zodpovedne, dokonca stihla umyť kuchyňu a vykúpať najmenšie deti. Do postele som ich ukladala s omnoho väčšou trpezlivosťou ako kedykoľvek za posledné mesiace a potom som úplne tvrdo zaspala.
            S manželom sme začali tráviť viac času osamote bez detí. Ukázalo sa, aké je to pre naše manželstvo veľmi dôležité. Trvalo nám dlho, kým sme pochopili túto základnú pravdu manželstva. Rozhodli sme sa, že raz za týždeň pôjdeme sami von.
            Poznám viac mladých manželstiev, ktoré spolu „nerandia“. Sú presne na tej istej ceste, akou sme prešli aj my. Možno to vnímajú ako nákladnú záležitosť – zaplatiť si niekoho, kto sa im o deti postará. Ale dá sa to vyriešiť aj iným spôsobom. Vymeniť si varovanie detí s inou dvojicou. Alebo poprosiť starších manželov, ktorým to môže priniesť osvieženie do ich života alebo mladých, ešte slobodných ľudí, pre ktorých to zasa môže byť cenná skúsenosť vzájomného poznávania sa. Stojí za to nad tým pouvažovať.
            Teraz, keď sme si v manželstve vyhradili čas sami na seba, môžem povedať, že ja omnoho ľahšie zvládam záťažové situácie, ktoré so sebou život vo väčšej rodine zákonite prináša. Ešte nedávno by som si nevedela predstaviť, že by som nereagovala na potreby niektorého z našich detí hneď, ako to potrebovalo. Pritom ale aké je ľahké prehliadať potrebu toho jediného dospelého, ktorý žije s nami v domácnosti! A keď som zanedbávala jeho, akosi som začala zanedbávať aj tretiu „osobu“ v našom manželstve - Boha.
            Spolu strávený čas manželov je dobrou investíciou. Lebo deti vo veľkej miere získavajú pocit bezpečia aj z toho, ako sa ich rodičia správajú k sebe navzájom. Budovanie nášho vzťahu má takto význam pre nás všetkých.

(zdroj: Elizabeth Fossová, Slovo medzi nami)